Mayovky na Internetu

Setkání přátel Karla Maye

Western Park Boskovice, 15. září 2018

Nakopol to Robino, Belenor sa toho ujal, Honza sa pridal, účastníci radi prišli, a tak napokon môžeme spokojne skonštatovať, že jubilejné desiate výročie setkání priateľov Karla Maya máme za sebou. Čas a miesto konania akcie viem zaznamenať úplne objektívne: 15. september, Boskovice. Ale ostatné už bude asi len úplne subjektívne, lebo pre mňa to bolo prvýkrát vo western city, prvýkrát na tejto akcii, prvýkrát naživo s ľuďmi, ktorých poznám z webu. Takže veľké zážitky, nové skúsenosti, aj akčné kovbojky. Tu sa chcem chvíľu zastaviť a vysvetliť, čo je pre mňa kovbojka. Lebo pri našej česko-slovenskej komunikácii sme zistili, že napr. na Slovensku slovo smrťák znamená silnú kávu, ale v češtine je to inak. Takže v tomto zmysle kovbojka u nás metaforicky znamená situáciu s nepredvídanými udalosťami. U susedov na západe tiež?

Prvú kovbojku som zažila s mojou spolucestujúcou Marikou kvôli meškajúcemu intercity, keď sme cválali po brnenskom nádraží ako s Hatátitlom opreteky. Druhá kovbojka sa odohrala potom v osobáčiku so Sapfo, s ktorou sme si dohodli znamenie, podľa ktorého sa spoznáme. Nebola to tradičná červená ruža ani biely karafiát, ale taška s indiánskym motívom. Tak som sa s ňou ostentatívne išla troška poprechádzať po vlaku, ale nikto sa ku mne nepriznal. Na opačnej strane vozňovej súpravy zase Sapfo jastrila očami po kabelkách prítomných dám – s heslom hlavne nenápadne! Jedna pani naozaj mala na kabelke pekné pierka, ale bola blondínka. To jej ale nesedelo k Apanači. Tak či tak - nejak sme sa skrátka minuli. Našťastie, keď sme vystúpili z vlaku, spoznali sme sa na prvý pohľad – a všetko už išlo OK.

Boskovický areál nás privítal atmosférou vyľudneného mestečka, ako to poznáme z napätých momentov vo filmových westernoch. Kdesi zhora sa ozýval dupot kopýt, hlasy a hudba, ktorá nás prilákala do jazdeckej arény, kde sme si mohli užiť veľkolepé finále jazdeckej show. Pristihla som sa pri tom, že doširoka otváram oči, ako malé prekvapené dieťa. Bolo to pekné uvítanie v tomto rozprávkovom svete.

A to sme netušili, že nás čaká ďalšia kovbojka spojená s hľadaním miesta setkání. Inštrukcie boli: ísť do saloonu Four Roses. Podarilo sa nám ho nájsť, ale tu nám vyšiel v ústrety pán s výzorom skušeného westmana. Bolo nám hneď jasné, že to bude náš človek. Nasmeroval nás do hlavného salónu: „Nahoru po schodech, nad šenktišem.“ Tým šenktišem si nás úplne získal, ani jedna z nás to slovo ešte nepočula, ale intuitívne sme sa okamžite zorientovali a našli sme inkriminovaný šenktiš, schody a tam aj Belenora – v plnej poľnej – s revolverom za pásom, gitarou aj premietacím plátnom. Táto kovbojka teda skončila happy endom, ale to už začínala nasledujúca, keď nás prišiel pozdraviť samotný hlavný šerif Jerry a pri tom nám oznámil, že najbližšiu hodinu majú v salóne vystúpenie hudobnej kapely. Tak sa začiatok stretnutia odročil. Náš zohratý trojlístok – Sapfo, Marika a ja - sa vybral do ulíc zhodnotiť polčas rozpadu okolitých budov, skontrolovať ostrosť tomahafkú – boli ostré; nadšenie animátorov aktivít pre deti – boli nadšení; výbehy pre koníky – zemský ráj to na pohled! Hodina zbehla, ako keď presviští Ilčí, a tak sme sa vrátili do nášho hlavného stanu – nad šenktišom, samozrejme! Tu už sa zhromaždili aj ostatní účastníci, a tak prišlo zvítavanie a zoznamovanie – vzácne to momenty nabité ľudskosťou, ktorá náhle nahradila technické internetové kontakty. Spomínam si na stisk ruky s každým, má to pre mňa naozaj veľké čaro.

Ale program ešte nezačal, lebo nám chýbali dôležití členovia, bez ktorých by to jednoducho nešlo. Čo sa dialo s ostatnými v medzičase, skutočne netuším, lebo sme sa s Belenorom dali do muzicírovania so zámerom živou hudbou spraviť trošku atmosféru. Pri metalových tempách táborákových piesní a hlavne pri kultovom songu „Tam v horách“, som nestíhala vnímať nič iné, len moje akordy na ukulele. Ba predsa si na niečo spomínam! Zatinka si dohodla s účastníkmi neoficiálne plány na nové články pre webovky, a tak sa, hádam, môžeme tešiť na to, že nám tu z času načas opäť niečo pribudne.

O tretej už sme boli všetci, čo sme mohli byť, a tak nastalo honzovsko-belenorovské privítanie a potom sľúbené videá. Odštartovali sme to medailónikom o Lexovi Barkerovi. Chytili ma tam za srdce tri veci. Možnosť vidieť jedny z posledných záberov z hercovho života – vyzeral vo forme, hral tenis, nikto by nepovedal, že tento človek bude za pár dní stáť pre tvárou Manitoua. Od Lexovho staršieho syna sme sa dopočuli o oddanosti jeho otca priateľom, že vytváral vzťahy plné hlbokej vzájomnosti. A nakoniec: nešťastný osud telesných pozostatkov našej legendy ma prinútil vzdychnúť si: Odpočívaj v pokoji, milý Lex!

V premietaní sme pokračovali neoficiálnymi zábermi z natáčania Old Firehanda. Na nich bolo pozoruhodné, že sa na verejnosť dostali len prednedávnom, k čomu Honza podotkol, aby sme si nemysleli, že všetko o mayovkách už bolo publikované, že sa ešte stále môže niečo nové objaviť. Potom sedlo pred notebookom obsadili Rohlíčkovci s Robinom, ktorí sú známi „remejkami“ filmových mayoviek. Niekto by si možno povedal – veď sú to len repliky tých istých záberov! Ale nie je to len tak! My už vieme, čo všetko za tým je: dostať sa tam so všetkou technikou a kostýmami, nájsť presne to miesto, nastaviť kameru na to správne stanovište, vybrať vhodný objektív... Akokoľvek, táto naša parta sa z roka na rok zlepšuje v technickej úrovni, počte koní aj v špeciálnych efektoch. K tomu všetkému vedia aj poriadne prekvapiť, a to nielen natočením krásneho západu slnka pri poslednej rozlúčke s Winnetouom. Nebudem zachádzať do detailov, to treba vidieť! A ešte sa od nich dočkáme veľkých vecí!

To, čo títo filmári dokážu s kamerou, to zase vo fotografickej verzii previedla Pavlínka svojimi fotoknihami zo zájazdov Po stopách Winnetoua. Knižky kolovali z ruky do ruky a získali si mnohé sympatie a rešpekt. Pamätám si, ako Jarkovi svietili oči spokojnosťou, keď nám knihu podával. Z toho, čo píšem, je zrejmé, že na svoje si prišli hlavne fanúškovia filmov. K sľubovanému čítaniu z nových prekladov sme sa akosi nedostali, lebo ani podmienky v našom „nadšenktišovom“ priestore tomu nepriali. O to väčšiu nádej máme, že sa texty časom objavia tu na webe. Očakávam ich s veľkým potešením, som totiž tiež viac na knihy, hoci mám strašne rada aj filmy a všetok ten džez okolo nich.

Marike sa najviac páčilo to, že každý vyjadril svojím osobitým spôsobom, ako on žije mayovkami, a tým pádom bol každý z nás obohatený niečím novým. Tento jej pohľad sa mi páči, a preto som sa snažila v mojej reportážke spomenúť každého - aby sa tu našiel. Ak som s niektorými nestihla byť osobne a vymenovať ich tu, je to len kvôli mojim osobným časo-priestorovým limitom. Stále o každom zostáva platné to, že prispel svojím originálnym prístupom k celkovej atmosfére. A to vidím ako veľmi cenné. Istoiste sa to týka aj detičiek, ktoré svojím dynamizmom vnášali medzi nás život.

Rozchádzali sme sa so slovami, že to bolo setkání na jedničku. Ako povedala Pavlínka: „Stretli sa tu priatelia a to je to dôležité.“

Keď som cestou nostalgicky počúvala soundtrack z filmov, pri skladbe Apanatschi mi spontánne začali nabiehať slová. Dostala som chuť melódiu otextovať a pridávam aj prvú pracovnú verziu refrénu:

„Apanatschi, každý ví,
že je vzácné přátelství,
na sta tisíc nugetů,“
říka slavný Vinnetou.

Apanači s Belenorem broukají trampské písně. | Foto: Michaela Kroupová.
Apanači s Belenorem broukají trampské písně. | Foto: Pavlína Klíčová.
Honza Koten vítá účastníky srazu. | Foto: Pavlína Klíčová.
Robino, Jiří Rohlíček a Zatinka při sledování videa. | Foto: Pavlína Klíčová.
Honza Koten s přítelkyní, Robino a Sváťa při rozhovoru. | Foto: Michaela Kroupová.
Sapho, Marika a Pavlína. | Foto: Michaela Kroupová.
Marika, Pavlína a Jiří Rohlíček. | Foto: Michaela Kroupová.
 

 

Autor článku - Apanači, vytvořeno - 29. 9. 2018.