Mayovky ako životný štýl
Zakladatel: Apanači
Myslím, že mayovky oslovujú nielen náš intelekt, ale dotýkajú sa aj našich hodnôt a tým pádom aj rozhodnutí. Mayovky sú jednoducho viac ako knihy. Kto s tým súhlasí, alebo kto chce polemizovať, má priestor v tejto diskusii.
| << | < | > | >> |
 Apanači 05.09.2016 18:26 |
Černý šíp som čítala :) dobrodružná línia bola fantastická, romantická trošinku na môj vkus presladená, ale tá dobrodružná to určite zachraňovala. Ostatné, ktoré spomínaš - si teda môžem dať do zoznamu. Čítala som som aj Dobrodružstvá St. Yvese - celý čas som nevedela, či je to komické alebo seriózne, romantické alebo nasladlé...Ale tá dobrodružná línia to zase zachránila. Boli to vážne témy poňaté s odľahčeným pohľadom a servírované dartaňanovským hrdinom. A na záver už len otázka, ako pokročil Tvoj plán so 100 knihami? |
| mescalero 01.09.2016 08:18 |
Tajuplný ostrov z r. 1973 půjde (ve fyzické podobě) sehnat spíše jako seriál, mimochodem na DVD to vydala firma KaB music, která sídlila v Jičíně, což je kousek od mého bydliště. Nejlepší zpracování Pokladu na ostrově (celkem věrné předlozen, nemění se tu charaktery postav jako v některých novějších filmech) je podle mě to z r. 1972, v němž hrál Silvera Orson Wells, kapitána lodi snad Rik Battaglia, trosečníka na ostrově (Ben ...?, teď mi to vypadlo z hlavy, možná Gun?) Jean Lefebrve(četník Fugas z prvních 4 dílů Četníka ze S. Tropez). Možná šlo spíše o TV film, u nás to však běželo v kinech, v TV se to objevilo kolem r. 1978-79, na DVD to také vyšlo, snad s pův. dabingem. Další verze jsem jen registroval, ještě pamatuji sovětskou verzi z r. cca 1981 (3-dílný seriál, na DVD to vyšlo na jednom disku), ta také nebyla špatná. Od Stevensona jsou nejlepší romány Černý šíp a Poklad na ostrově, slušné jsou dva na sebe navazující příběhy: Únos + Katriona (vyšly i v jedné kníze), jakousi anekdotou o stěhování nepohodlné mrtvoly je novela Tajemný sud, Jekylla a Hyda zná asi každý, ovšem málo známý je vynikající román Pán z Ballantree, což je hist. román z 18. století o vztahu dvou bratrů (bylo zfilmováno s M. Yorkem v roli jednoho z bratrů), závěr knihy se odehrává v Sev. Americe, asi v době a oblasti, kde se proháněli Cooperovi poslední Mohykáni a jejich bílý kámoš. |
Apanači 31.08.2016 14:06 |
Dík za odporúčanie filmového spracovania - presne som plánovala po dočítaní niečo pohľadať - tak si mi, Mescalero, ušetril čas, kým by som sa vo všetkých tých verziách zorientovala - toto sa mi určite bude páčiť - vynikajúce herecké obsadenie, zdá sa, že sa príbeh bude držať predlohy, pozrela som si fotky, vyzerá to ozaj fajn - niečo ako tv film Ostrov pokladov s Christianom Baleom. Ale nezatracujem ani tú americkú Cestu na ostrov pokladov, bola to oddychová jednohubka a priviedlo ma to k skvelým zdrojom - stevensonovkám a trochu aj k verneovkám. Naposledy upraveno: 31.08.2016 14:15, Apanači |
| mescalero 31.08.2016 06:54 |
Podle mě je nejlepší filmové zpracování Tajuplného ostrova to z r. 1973 od režiséra J. A. Bardema s nádhernou úvodní melodií. Film běžel v našich kinech v r. 1975, o rok později se v televizi objevila seriálová verze (6 dílů), z mayovských herců tu hrál Rik Battaglia vůdce pirátů, z dalších známějších pak Jess Hahn v roli námořníka Pencrofta (oproti knize byl pojatý více vztekleji a sobečtěji; mimo jiné hrál Hezouna v Cartouchovi a menší roli v Muži z Hongkongu), kpt. Nema hrál Omar Shariff. Seriál byl v posledních letech několikrát opakovaný, vždy snad s původním dabingem. Z dnešního pohledu je toto dílko už trochu zastaralé a naivní, ale lepší a věrnější verze neexistuje - pravda, neviděl jsem sovětské zpracování někdy ze 40. let 20. století, to by mohlo být dobré (viděl jsem z produkce SSSR Děti kpt. Granta a Patnáctiletého kapitána a mělo to slušnou úroveň i atmosféru, mladší pamětníci si budou možná pamatovat seriál z Magionu pod názvem Po stopách kpt. Granta). Americké verze T. ostrova z posledních let jsou paskvily, které využivají počítočové triky a s Vernem mají pramálo společného. Solidní zpracování Verna je česko-franc. TV film Tajemství Viléma Storitze (natočen někdy před r. 1970), bohužel se tu ztratil původní dabing, takže české herce, kteří tu hráli a jsou všichni vesměs mrtví, museli nadabovat znovu jiní herci. Sehnal jsem nedávno svázané ročníky časopisu Kino z let 1964-1974 (nemám je všechny, asi 3 roky mi chybí) - člověk jen čumí, co v těch letech šlo u nás do kin. Zajímavý byl dobový názor na filmové mayovky - píše se tu o nich docela s despektem; je tu i zpráva o smrti L. Barkera atp. |
Apanači 30.08.2016 08:40 |
Ďakujem za vysvetlenie - úha, tak to je trošku inak ako som si to predstavovala! :) Už teda tomu lepšie rozumiem. A vďaka aj za tip s Tajuplným ostrovom - keď som si prečítala, že je tam podzemná chodba, oslovilo ma to. Tak som po knihe siahla a som veľmi spokojná. Kolonizátori práve zahnali pirátov. Je fajn nechať sa sprevádzať knihou, kde sú hrdinovia vytrvalí, odvážni a podnikaví - to sa mi teraz hodí. Čakala som, že román bude viac fantasy - podľa filmu Cesta na tajuplný ostrov (s Dwaynom Rockom, Vanessou a Michaelom Cainem). Po jeho zhliadnutí som sa dala na Stevensona, a Verne akosi ušiel mojej pozornosti - snímok totiž vychádza z oboch. Tak teraz si dopĺňam moje dobrodružné resty.:) Ešte ma zaujali témy z Knihy návštev o kine. Trochu vám teraz závidím, že v ČR už ide v kinách Tohle je náš svět. Čakám na to už dva roky! Začali ho točiť v 2014 a potom v postprodukcii nemali fondy, tak sa to natiahlo. K nám príde koncom októbra. Do kina nechodím často, ale toto si ozaj nechcem nechať ujsť. Divočina vs. komerčná kultúra. Také niečo na filozofovanie. |
| mescalero 19.08.2016 13:17 |
Dryáčnickost - v tomto smyslu jde spíše o jakousi pouťovost, lacinost, přehnanost (např. postřílení 30 lidí jedním člověkem, notabene lékařem s Hip. přísahou, rozřezávání břich živým lidem, jako běžná norma chování, nad níž se autor nepozastaví), jedovatou barevnost atd. prostě všechno, co má kolportáž navíc oproti běžnému Mayovu standardu. Ale možná, že by to někdo vysvětlil lépe a jednodušeji. |
Apanači 29.07.2016 09:40 |
Ďalšie tajné chodby a jaskyne: vo Vianociach, ďalej skrýša Sama Fireguna - so super tajným vchodom cez vodopád, jaskynka zjavení Mary D., Žezlo a kladivo, Ostrov šperkov :) V Hulánovi mám aj svoje top "tajnochodbové" scény: Keď sa sluha (tuším sa volal Fritz) infiltruje na tajné stretnutie, vypočuje dosť veľa z hlavného posolstva, ale potom na neho prídu - a on sa len tak tak z toho vyvlečie - s eleganciou samozrejme. A potom ako sa tažkotonážny sympatický pán maliar prepadne do skrytého zákutia chodieb a tak hlavnému hrdinovi pomôže objaviť väzenie, po ktorom pátral. Slovu dryák celkom nerozumiem - prvý krát som ho zaregistrovala cca pred 2 rokmi, keď som čítala Dve veže - škřeti uniesli Smíška a Pipina a dávali im piť nejaký svoj dryák - bol pre nich nechutný. Predstavila som si, že je to niečo ako pálenka z repy. :D Takže dryáčnosť KM - to bude akože tvrdosť, naturálnosť? |
| mescalero 28.07.2016 10:28 |
K. May a krváky - setkání s tímto druhem četby bylo pro něho velmi důležité, neboť základní kostra naprosté většiny jeho díla je odtud převzata, totéž se týká i samotných příběhů. Mayovky ve své klasické podobě jsou v podstatě krváky, v nichž je potlačena všechna dryáčnickost, velmi je omezeno surové zabíjení i zabíjení vůbec, vyšší a hlavně originální je samotný styl psaní. Pochopitelně ve svých kolportážích se May pravidel krvavého románu držel (např. Sternau postřílí ze zálohy kolem 30 banditů, Čelo buvolí stahuje živým padouchům skalpy a rozřezává jim břicha). Jiné jsou samozřejmě i pozdní romány, které by se daly lépe "strávit", kdyby v nich bylo více akce. Trochu mi tyto práce (V říši Stř. lva, Ardistan a Džinistan atd.) připomínají některé romány H. R. Haggarda (např. Ona, Královna ohně) a asi by se podobná, tj. dobr. symbolická díla našla i u jiných autorů z té doby. Tuto poznámku uvádím hlavně proto, abychom si uvědomili, že Mayův pozdní příklon k symbolismu nespadl z nebe, že May tento literární subžánr nevymyslel a neobjevil (tedy on ho v jistém smyslu objevil, pro sebe ho objevil). Tajemné chodby a podzemní prostory jsou i v pyramidě v Lesní růžence, v Růži pralesa, v Žutovi, ve Vin. odkazu, v Lovcích lidí a možná ještě někde jinde (ta paměť, ta paměť!). Podzemní a tajné prostory nalezneme i u Verna (Cesta do středu Země, Černé Indie, Zemí šelem, Tajuplný ostrov), u Salgariho, u Motty, u D´Ivoie, u Burroughse, u Ogdena (westernový horor Zlatý vrak). |
Apanači 28.07.2016 08:40 |
Ďakujem za lajk! :-) |
 Belenor 28.07.2016 07:06 |
Pěkně, kdyby se tu dalo lajkovat, tak poslední příspěvek olajkuju :-) Musím říct, že tajné chodby a místa mě v mayovkách taky vždy velmi bavila, obzvlášť právě v Hulánově lásce :-) Spojení s vnitřním světem člověka mě ovšem nenapadlo. Naposledy upraveno: 28.07.2016 08:44, Belenor |
Apanači 27.07.2016 19:21 |
Tretí terapeutický diel – hor sa do hlbín podsvetia Tak toto je vážne moja srdcovka. Keď príde v mayovke, alebo v hocijakej inej knihe, na tajné podzemné chodby, dostaví sa u mňa tachykardia, prsty sa roztrasú a tak sa zahryznem do čítania, že sa len ťažko viem od knihy odtrhnúť. Preto som si s pôžitkom na túto tému posvietila. Ale dosť bolo emócií, chcem sa na to pozrieť analyticky a s chladnou hlavou to na záver zosyntetizovať. Podzemné chodby zohrali významnú úlohu v mnohých dielach Karla Maya. Poďte so mnou spomínať a poprípade pridajte ešte tie, ktoré tu nezaznejú. Nemám ambíciu robiť stopercentný zoznam, ale stopercentne dokázať, že podzemie bolo ozaj dôležité. Začnime s najznámejším Pokladom v Striebornom jazere – v boji o Butlerovu farmu situáciu zachránil kanál spájajúci studňu a ústie rieky. Aj samotný poklad sa nachádzal v podzemnej chodbe, v ktorej napokon celý príbeh veľmi dramaticky vyvrcholil. Na chvíľu hoďme očkom aj po prvotinách a kolportážach: v Stratenom synovi – štôlne spájajúce rôzne miesta v tkáčskom kraji, kde nájde svoju smrť jeden zo zločincov; v Lesnej Ruženke je Dr. Sternau s priateľmi uväznený v mexických tajných kláštorných kobkách, v Hulánovej láske je kraj okolo Margotinho zámku taký popretkávaný chodbami, že som sa pri čítaní divila, že sa im to tam celé neprepadne – máme tam väzenie, zbrojnicu, miesto tajných meetingov. U stredovekých Quitzowovcov tiež tajné podzemné väzenie nemôže chýbať! V severoamerických príbehoch sa veľa kľúčových scén udeje v ortuťových baniach – ako v Supoch Mexika taj aj Troch dieloch sveta. A poďme do Orientu: nech sa páči - môj obľúbený Baalbek na ceste z Bagdadu do Carihradu. V Mekke si náhradný spisovateľ poslúžil poriadnou chodbiskou križujúcou veľké pútnické mesto. V ríši strieborného leva bolo úžasné bohatstvo aj tajomstvo ukryté pod ruinami Bábelu. A blížime sa k vrcholu! Ustadova osada bola svedkom zničenia starého stavebného dedičstva a vyzdvihnutia symbolu modlitby z útrob podzemných chodieb. Na modlitbu teraz pozerám nie z čisto náboženského hľadiska, ale viac psychologicky je to – zjednodušene povedané prejav vnútorného života, existenciálneho kontaktu osoby so sebou samým a s tým, čo ju presahuje. Zdá sa mi, že tak to myslel aj Karl. Bol v období, keď zažíval neuznanie spoločnosti, veľké konflikty a vylúčenie, ktoré v príbehu stelesňuje Ustad. Miestom, kde človek v takých chvíľach môže hľadať silu, je jeho vlastné vnútro. Tam môže nájsť priestor, kde je jeho hodnota stále ctená a neporušená, napriek všetkým ohováračkám a spoločenským odpisom. A to nakoniec zvíťazí – aspoň majster May tomu určite verí a nechal to monumentálne zaznieť vo veľkom zemetrasení, v ktorom vyjde na povrch to, čo je podstatné a čo zaváži. A nepriatelia sú zničení. Vieme, že každý z románových protivníkov mal svoju skutočnú podobu v autorovom reálnom svete. Aspoň Wollschläger to tvrdí a ja nemám dôvod pochybovať. Význam podsvetia kulminuje v Ardistane, kde najprv stretáme len malé podzemné studničky, ktoré lemujú cestu do Džinistánu a napokon nachádzame mega prevedenie zdroja vody v Meste mŕtvych. Tu v tajných chodbách prebehne mysteriózny súd, stretnutie s mŕtvymi aj tajuplnými živými a “zlý” vládca Ardistanu tu spraví svoj kopernikovský životný obrat. A teraz zastavím moje skenovanie pamäti, nechávam priestor aj milým čitateľom, aby sa stali aj pisateľmi a doplnili tajné chodby z diel nášho obľúbeného spisovateľa, ktoré som nespomenula. Jaskyne pokladov Inkov, Aztékov...dosť, dosť, lebo už vám nič nenechám. :) Isteže, May svojimi podzemnými zážitkami neobjavil Ameriku, boli tu pred ním aj po ňom. Napríklad v takých wallaceovkách sa záver kriminálky odohrá zväčša v jaskyni, pivnici, podsvetí...Dumas ich rád využíva a to nielen v Monte Christovi... Ale to len potvrdzuje myšlienku, ktorú chcem podčiarknuť. Že v životnom príbehu každého človeka sú dôležité okamihy, ktoré prežije vo svojom vnútri v akýchsi podpovrchových, hlbokých hladinách svojho bytia. Tu objaví tajomstvá, ktoré o sebe a o svete, nevedel, tu nájde poklad vlastnej sily, nové odpovede na mučivé bytostné otázky. Stretne tu niečo posvätné a prežije transformáciu. Naspäť na zemský povrch sa vráti iný človek, s novým poznaním. May túto dynamiku vedel obrazne zakomponovať do svojich dobrodružných príbehov. Ale čím bol starší, tým viac išiel do symboliky a vnútornej hĺbky človeka. A tým bolo evidentnejšie, že píše naozaj zo svojich vlastných skúseností. Milujem tie časti v podsvetí, asi preto, že sú najstrašidelnejšie a je tam najviac napätia. Zároveň je to jediná cesta rozuzlenia príbehu. Hrdina tým proste musí prejsť, vybojovať si to s nepriateľmi, odpracovať si to (prebúraním steny iba pomocou noža) a potom vyniesť svoju skúsenosť von. Takto je symbolicky naznačené, ako sa vytvára vedomie. Ako sa veci z nevedomia a podvedmia stávajú súčasťou nášho vedomého života. Je to jediná cesta rozuzlenia príbehu každej osoby a odzbrojenia podvedomia, ktoré má moc strašiť nás nočnými morami (ako postava Kulicha vo filme V hlave) len dovtedy, kým sa naňho statočne a s odvahou nepozrieme zvnútra. Tak ako v príbehoch aj v našich životoch potrebujeme žiť vo svete “na zemi aj pod zemou”. Vo vonkajšom svete aj v tom vnútornom. Žiť vo vonkajšom svete znamená plniť požiadavky a nároky každodenného života, manažovať rodinné a pracovné úlohy: nakupovať, variť, upratovať, šoférovať, platiť účty, stihnúť pracovné dedlajny, zabezpečiť narodeninovú oslavu našim blízkym a podobne. Život v podsvetí v tomto duchu, ako o tom píšem, neznamená sedieť v hypnóze u psychoterapeuta! Obývať svoj vnútorný svet značí žiť v kontakte so sebou, čiže napríklad venovať sa tvorbe. A to tvorbe v jej najrôznejších prejavoch: písať o veciach, ktoré daným človekom hýbu – či už to je umenie, história, indiáni, technika... Maľovať, muzicírovať, pracovať v záhradke, snívať s otvorenými očami na skale... To, že treba v tom nachádzať rovnováhu asi ani nemusím dodávať. Pre šťastný vyrovnaný život je dôležité vytvárať harmóniu oboch svetov. Nedržať ich od seba oddelené, ale neustále ich prepájať – prinášať dovnútra veci zvonka a potom ich vyniesť naspäť obnovené, vylepšené, prehĺbené. Vnútri v sebe samom môže človek nadobudnúť novú odolnosť, zosilnieť, vyliečiť sa z klamných predstáv o tom, ako to chodí. Keď píšem o týchto konkrétnych benefitoch, prichádzajú mi pri každom na um jednotlivé zážitky hrdinov z Mayových diel. Dovolila som si rozvinúť túto ideu, pretože som u mojej obľúbenej neojungiánskej autorky natrafila na jej interpretáciu príbehu, v ktorom kľúčovú úlohu zohrala tajná chodba a podzemie, do ktorej ústredná postava príbehu zostúpila po tom, čo zažila zradu, stratu...a všetko zlé, čo sa len človeku môže prihodiť. V mojom texte ide teda len o jednoduchú analógiu a naozaj si verím, že nie som mimo, že by to dr. Estés vysvetlila veľmi podobne. Naposledy upraveno: 27.07.2016 21:08, Apanači |
Apanači 27.07.2016 19:20 |
Ďakujem za postrehy a aj za čítanie mojich hlbinných úvah :) K sčítanosti spisovateľov by som dodala: Aké šťastie, že sa May vo väzení dostal k solídnejším knihám! Jeho tvorbu to pozdvihlo o pár levelov vyššie! Keby zostal len na dedinskej krčmovej knižnici, asi by sme sa od kolportážnych prvopočiatkov ďaleko nedostali! :) A Svěrák - no mám práve v poličke Tatínka, že si to pozriem. Viem, že to nebude objektívne ale emotívne. A prečo by aj nie? Nesledujem vaše súčasné dianie až tak podrobne, že by som niečo o ňom postrehla, tak sa mi zdal akože takým českým hrdinom - hlavne kvôli vytvoreniu cimrmanského mýtu. Ja za tým vidím vystihnutie vašej národnej histórie, inteligencie, jedinečnej svojráznosti a skvelého humoru (aj keď niektoré ftípky nie sú zrovna podľa môjho vkusu). Takže rada som si rozšírila obzory čítaním vašich príspevkov a to, čo sa mi zdá pekné, to si ponechám stále v pamäti tak, ako sa mi to páči. |
| mescalero 15.07.2016 12:45 |
Belenor: Řadu věcí člověk neprožije také proto, že dosud nikdo nevymyslel stroj času, proto spisovatelé bazírující na své osobní zkušenosti nemohou nikdy psát historické romány nebo si musejí přiznat, že vlastní zážitky jsou sice dobrá věc, ale ne všechno. Kdysi jsem vedl polemiku se zastánci názoru, že vše o historii, kultuře či náboženství indiánských kmenů se dovědí od samotných Indiánů, psané zdroje odmítali. Dokonce se našel i jeden člověk, který "načerpal" moudra v nějaké rezervaci, tuším, že mezi východními Čerokíji (potomky těch, co nebyli přesunuti do dnešní Oklahomy). Jeho názory byly jen snůškou new age pouček a keců o ochraně přírody na úrovni našich skautů. O historii, hist. podobě kultury a náb. obřadů se nedověděl prakticky nic, jen jakési zmatené a útržkovité motanice toho nejobecnějšího rázu. Proč to píšu je snad jasné: osobní zkušenost je na historii krátká, nestačí, nestačí ani spoléhat na paměť dosud žijících pamětníků a už vůbec ne na nějaký ústní přenos tradic a hist. událostí. Bez čtení se člověk, který chce psát neobejde, i když existují výjimky (typu deníků, autobiografií, pamětí atp. a potom také některá díla tzv. "velkého umění" - občas se nějaký sebestředný génius najde, ale opět je omezen jen na své okolí a plus mínus dobu svého žití, o ničem jiném psát nemůže). Svěrák se umělecky vyčerpal řekl bych už někdy na sklonku minulého režimu, dnes už jeho čím dál víc na odiv stavěná jednoduchost až primitivnost (a školometnost) nefunguje. Jeho angažovanost v politice ho v mých očích (a ještě více to platí o Menzelovi, to je u mě - se svými vizemi nápravných táborů pro nepracující a hlasitou adorací Kalouska jasný fašoun) shodila a demaskovala, jeho na odiv stavěný humanismus má své limity, je výběrový (ostatně jako téměř u všech "pragoumělců") pro některé situace a některé lidi neplatí. Jeho angažmá v prezidentské volbě bylo opět ubohé a primitivní a hlavně kontraproduktivní, horší snad už byla jen V. Čáslavská, která si doslova naběhla na vidle. Podotýkám, nemám rád Zemana, nevolil jsem ho, ale to samé platí pro knížu. Umělci by se vůbec neměli do ničeho zaplétat, neměli by vyslovovat žádné soudy, protože o věcech, které chtějí soudit, nevědí zpravidla vůbec nic - spousta vesnických buranů, jimiž opovrhují (ale jejich peníze jim nesmrdí), jak jen nejvíc to jde, je vzdělanějších, informovanějších a sečtělejších. Naposledy upraveno: 15.07.2016 13:18, mescalero |
Belenor 15.07.2016 08:24 |
Mescalero, v tomto případě se spíš kloním na stranu názoru, že by spisovatel měl být sečtělý. Pravda, možná jsem v tomto případě ovlivněn Stephenem Kingem, který to tvrdí taky (a sám to pilně dodržuje). Osobně to vidím tak, že nejlíp se mi píše o věcech, které dobře znám nebo jsem prožil, a čtení knih právě rozšiřuje znalosti, protože řadu věcí člověk sám prostě neprožije, ať již z časových/finančních/jiných důvodů - sečtělost pak nahrazuje osobní zkušenost, byť možná nedostatečně. Mimochodem - Svěráka taky nijak neuctívám :-) A diskusní kontroverze mi vadí spíš v knize návštěv, tady ne. |
| mescalero 15.07.2016 06:50 |
Apanači: já Tě také čtu, pravda, někdy pozorněji, někdy text jen přelétnu, někdy si ho překopíruji k "sobě", abych o něm mohl v klidu přemýšlet a případně něco připodtknout. Moje dnešní poznámka je k Mayově fantazii - aby mohla propuknout v tvůrčí proces, musela být Mayova mysl něčím naplněna, nakrmena ... prostě May toho musel spoustu načíst, aby mohl mít z čeho vařit. Fantazie sama o sobě z nikoho spisovatele neudělá, nebo ano, ale pak takový člověk píše jen o sobě a stavech své duše a případný děj se týká jen věcí a jevů, které vidí kolem sebe. Tyto řádky píšu jen kvůli tomu, že dnes je tento spisovatelský model, tj. fantazie + osobní zážitky a to ještě většinou v rovině duchovní upřednostňován a ceněn. Abych uvedl nějaké příklady - např. Z. Svěrák se už několikrát vyjádřil v tom smyslu, že skoro nic nečte, neboť nemá čas a vlastně ho to ani nebaví: to bylo poprve, kdy mě tento člověk zklamal, o dalších zklamáních psát raději nebudu, neboť tady hrozí diskusní kontroverze a Belenorovo zvýšené obočí a možná i hněv. Příkladem z opačné strany je M. Waltari, který denně údajně přečetl jednu knihu (nevím, jestli je to pravda a jestli je to fyzicky možné, ale v jeho knihách je obrovská sečtělost a tím pádem vědění o všem možném i nemožném znát). Tolik moje dnešní poznámka. Pár poznámek z jiného soudku: letos bych chtěl přečíst sto knih, zatím se blížím na konec první padesátky. Potěšila mě repríza Prince a chuďase - s malými prostředky vzniklo v dobách strašné normalizace (1971) jedno z nejlepších děl, které se u nás kdy natočilo a také jeden z mála českých hist. dobr. filmů (byť jen televizní). Je škoda, že v tomto období nesáhla naše TV po nějaké evropské povídce (či na nějakou výseč z kolportáže) K. Maye. Vždyť podobná témata se točila (např. výborný slovenský seriál Salvátor - předloha A. Dumas). |
Apanači 06.07.2016 20:15 |
Júúú, díki, isteže to poteší. V prvom rade však ďakujem za priestor - že to mám kde písať. Neviem si predstaviť, kde inde by sa to lepšie hodilo. Momentálne je moja túžba napísať tieto témičky väčšia, ako túžba, aby si to vôbec niekto prečítal. Ale tento pomer sa bude s pribúdajúcim časom meniť, to už poznám. ;-) |
Belenor 06.07.2016 13:40 |
Jen abys neměla pocit, že to nikdo nečte, tak píšu, že čtu :-) A jsem zvědav na další příspěvky :-) |
Apanači 06.07.2016 10:40 |
Druhý diel mayovskej terapie: Imaginárny priateľ Pri pozeraní oskarového animáčika V hlave(2015) mi – ako inak – zase prišiel na um Karl May a jeho dielo. Konkrétne pri situáciách s imaginárnym priateľom hlavnej hrdinky. Bol to naozaj týpek – výtvor fantázie malého dievčatka. Ružové stvorenie s telom kocúra, slona a inteligenciou delfína. Plakal namiesto sĺz cukríky a svojím spevom dokázal dať do pohybu raketový vozík. Trávil s ústrednou postavou filmu jej voľný čas, poskytoval jej zábavu, útechu a napokon v príbehu zohral mega dôležitú úlohu. Zachránil jej schopnosť radovať sa, umožnil jej zvládnuť ťažkú rodinnú aj osobnú situáciu a pritom obetoval svoj život: stratil svoju existenciu – spadol do priepasti zabudnutia. To bol imaginárny priateľ dieťaťa. Skúsme si predstaviť imaginárneho priateľa mladého muža ťažko skúšaného a sklamaného životom. V hlave sa postupne vytvára obraz slobodného, vznešeného džentlmena s vysokou pozíciou, mocou v rukách a pritom šľachetného, inteligentného, láskavého. Človeka s veľkým nadaním, poznaním prírody... No jednoducho nemusím písať ďalej, každý už vie, že ide o Winnetoua. Poskytol Mayovi tie isté služby ako imaginárny priateľ z filmu V hlave. Výhodou takéhoto druhu priateľa je, že ho človek má vždy k dispozícii, nikdy nie je unavený, vždy má v pohotovosti svoje neobyčajné schopnosti, aby vytiahol osobu z jej najhorších stavov. A čím vznešenejší, šľachetnejší je imaginárny priateľ, tým silnejší je efekt. Pánovi spisovateľovi sa naozaj podarilo nájsť vo svojej fantázii to najkrajšie. Zážitok z vnútorných stretnutí s Winnetouom bol taký intenzívny, že sa o to potreboval aj podeliť vo svojich knihách. Samozrejme, potreboval aj prežiť a zarobiť peniažky, takže sa tu stretli dve hľadiská, vďaka ktorým máme knihy, na ktorých sme vyrastali. A tak sa mohol náčelník Apačov stať aj priateľom každého z nás a poskytnúť nám veľkodušne tú istú službu ako Karlovi. Možno by niektorí z nás vedeli povedať aj konkrétnu situáciu, kde ich obraz šľachetného divocha povzbudil či zachránil. Ale asi väčšina z toho sa udialo v podvedomí – ako to zobrazujú aj tvorcovia snímku V hlave. To sú veci, ktoré si nepamätáme, nemali sme šancu ich postrehnúť. O takýchto javoch v ľudskom vnútri hovorí aj psychológia. Rôzne prúdy to nazývajú inak: niektoré psychologické školy hovoria o postave vnútorného ochrancu, iné, napr. moji obľúbení neo-jungiáni o archetype anima,ďalší o pomáhajúcej bytosti, kresťanstvo dáva za priateľov svätých – ľudí, ktorí to už v živote „dali“ a teraz sú dostupní aj pre nás, ochotní pomôcť. Keď nad tým takto rozmýšľam, rastie vo mne vďačnosť voči Mayovi aj jeho hrdinom. Teším sa aj z toho, že môj imaginárny priateľ neupadol do zabudnutia, že sa odtiaľ v pravom čase zase vynoril aj v období dospelosti. Prajem aj našej mladej generácii čo najkvalitnejších imaginárnych priateľov a... ...do videnia pri ďalšom dieli mayovskej terapie. Ešte mám v hlave matroš asi tak na tri-štyri takéto blogy. :) Naposledy upraveno: 06.07.2016 20:16, Apanači |
Apanači 26.06.2016 14:53 |
Viacerí ste tu spomínali, že na K. Maya alebo jeho dielo, postavy myslíte mimovoľne počas rôznych situácií cez deň. Stáva sa to aj mne - nech robím čokoľvek. Napríklad aj pri čítaní iných kníh sa mi v hlave rozbiehajú prepoje na mayovky. Funguje to aj pri neojungiánskej literatúre, povedala by som, že vtedy ešte intenzívnejšie. Už to trvá dlhšie, veď kto si občas prečítal nejaký môj príspevok, ten to vie. :) Rozprávala som sa o tom s kamarátkou psychologičkou, hĺbala som nad tým a toto mi z toho vyšlo. Je to viac blog ako diskusný príspevok. Ale verím, že tu sa to znesie. Tým, ktorým táto téma nesedí, samozrejme patrí sloboda teraz sa rozhodnúť, či budú pokračovať v čítaní. :) Prečo môžu mayovky fungovať terapeuticky Na tomto super webe sa už KM preberal zo všetkých možných strán, ale zdá sa mi, že tento uhol pohľadu tu ešte nebol: terapeutický potenciál mayoviek. Psychoterapeuti používajú rôzne prístupy a jednou z metód je aj imaginácia. To znamená využitie predstavivosti klienta na usporiadanie jeho záležitostí. V praxi to môže to prebiehať napríklad tak, že klient si vo svojej hlave predstaví, ako by mala ideálne dopadnúť situácia, v ktorej sa cítil poškodený. Uvediem ukážkový, zjednodušený prípad: Šéf na mňa slovne zaútočil, vytýkal mi neprávom veci, a ja som sklopila uši, držala hubu a krok. Zostal mi z toho hlúpy pocit a aj akási zmeravenosť, horkosť. Keď použijem imagináciu, vidím sa, ako mu v pokoji s rešpektom asertívne argumentujem a so vztýčenou hlavou odídem. Je zaujímavé, že mozog má schopnosť brať to tak, akoby sa to skutočne stalo. Nastane uvoľnenie a pocit uspokojenia. Keď nie úplne, tak aspoň čiastočne. Minimálne natoľko, aby sa našla energia na pozbieranie sa, zodvihnutie hlavy a nové rozhodnutie zvládnuť to na budúce inak. Keď ste čítali tento minipríbeh, nezišiel vám na um život Karla Maya? Mne teda úplne plasticky. Zakríknutý, týraný chlapček, neskôr nespravodlivo obvinený mladý muž, väzeň, odvrhnutý spoločnosťou – vo svojej bezhraničnej fantázii skladá príbehy, ako by to malo dopadnúť inak. Najprv spriada plány pomsty, potom nachádza iné riešenia: do neba volajúcu nespravodlivosť strestá samotné nebo. On sám volí cestu odpustenia. K tomu by som rada trošíčku odbočila a uviedla ako príklad jednu americkú onko-kliniku, kde pacientom popri bežnej liečbe ponúkajú odpustenie, ako cestu úľavy a často aj zlepšenia v chorobe. Na nášho obľúbeného spisovateľa jeho imaginatívne príbehy určite nejakým spôsobom spätne pôsobili. Sám to píše v autobiografii Ja, náčelník Apačov. Spomína, že všetky udalosti naozaj prežil, ale v knihách ich zasadil do iných reálií – či už to boli prérie, pampy, pralesy alebo púšte. Predstavujem si ho, ako sedí vo svojej vile so zavretými očami, v jeho vnútri prebiehajú explózie emócií, výstrely hnevu, rany smútku...A on všetko zapisuje s úžasnou odhodlanosťou a vytrvalosťou. A čo je najdôležitejšie, stáva sa z neho čím ďalej, tým viac krásna zrelá osobnosť. Dozrieva v človeka, ktorý praje mier a pokoj všetkým. Je schopný pre to nasadiť aj svoju kožu, riskovať – ako sa to stalo v prípade jeho protestu proti nemeckej kolonizácii Číny, keď v diele „A pokoj na zemi“ ide proti vládnej politike. Jeho veľkú prednášku vo Viedni asi nemusím spomínať. Postoje ako súcit, podpora utláčaných, dobroprajnosť, túžba po pokoji jednoznačne patria k prejavom osobnostnej zrelosti a rozvinutej ľudskosti. Pripomínam, že Karlova východisková situácia bola absolútne odlišná od toho, k čomu napokon dospel. Pre mňa je to dôkaz sily imaginácie a zviditeľnenie jeho cesty intuitívnej autoterapie. Moju úvahu by som uzavrela povzbudením: ak cítite, že mayovky vám robia dobre :) je to znak, že ich dokážete využiť pre seba ako zdroj. Zdroj v zmysle potenciálu urobiť váš život kvalitnejším a plnším. To by som priala každému čitateľovi, Mayovmu fanúšikovi či návštevníkovi tejto stránky. Tým pádom aj sebe. :) Lúčim sa so slovami Hobble Franka: „Či už budete pokladať toto moje zamyslenie za klamnú kompresiu alebo multiplikovanú sofistiku, to už nechám na vaše hemisférne názory, ktoré pri čítaní určite dosiahli vinkulum perplexnej dokonalosti. :D :D :D |
Apanači 06.06.2016 09:18 |
Vďaka, Mescalero, za - pre mňa - príjemný nostalgický príspevok: prajem Ti pekný pohodový deň s "K.Mayem za zády" - ako vždy. :) |
| << | < | > | >> |